Michèle Mercierová

Pôvodným menom Jocelyne Yvonne Renée Mercier je francúzska herečka. Narodila sa vo francúzskom meste Nice. Jej otec bol Francúz a matka pochádzala z Talianska. Starý otec a otec boli známymi lekárnikmi v Nice. Michele je najstaršia z troch sestier.

 

 

Michèle odmalička chcela byť baletkou, bola veľmi tvrdohlavá a zároveň otcovým miláčikom a tak sa jej podarilo začať chodiť do baletnej školy. Vytrvalosť jej priniesla úspech a v roku 1948 sa stala "petit rat" (malou myškou) v Opere v Nice.

K filmu sa dostala prostredníctvom náhody. Keď legendárny Maurice Chevalier natáčal v Nice film J’avais 7 filles ("Mal som sedem dcér", 1954) a jedna z tanečníc ochorela, malú úlohu za ňu prevzala Michèle. V roku 1956 vo veku sedemnástich rokov odišla do Paríža, kde začala tancovať v spolku „Ballets de la tour Eiffel“.

Michèle mala problémy s matkou, s ktorou si veľmi nerozumela. Po jednej hádke s ňou odišla do Londýna. V Londýne bola chvíľu na ulici, pretože nemala peniaze, zakrátko sa jej však podarilo pripojiť k jednej nie veľmi významnej tanečnej skupine. Po krátkom čase tam však skončila, pretože divadlo, kde táto skupina tancovala pre nedostatok financií zatvorili. A tak sa Mercierová vrátila domov do Nice.

Tam ju čakalo šťastie. Doma pomáhala v otcovej lekárni. Náhoda chcela, aby sa stretla s režisérom Denisom de La Patelliére. Po krátkej úvahe ju obsadil do úlohy komornej Jeanne vo svojom filme Retour de manivelle (Pomsta z hrobu, 1957). Hviezdou tohto filmu bola slávna Michèle Morgan. Vtedy si mladučká Jocelyne Mercier zmenila svoje meno na Michèle Mercier, pretože jej bolo povedané, že s menom Jocelyne, veľkú dieru do sveta neurobí. S novým menom sa pre ňu začal nový filmový život. V roku 1957 jej Leonide Moguy ponúkol úlohu vo filme Donnez-moi ma chance (Dajte mi šancu).

Na prelome 50. a 60. rokov sa z Michèle Mercierovej stala jedna z najobsadzovanejších a najobľúbenejších francúzskych herečiek. Po niekoľkých romantických komédiách a malej úlohe vo filme Françoisa Truffauta Tirez sur le pianiste (Strieľajte na pianistu, 1960), veľa času strávila v Taliansku, kde nakrúcala jeden film za druhým. V tomto čase Michèle stvárňovala role osudových žien a vdov. Vo filme Ein Engel auf Erden (Jeden anjel na zemi, 1959) jej Augusta de Munchenberg s prehľadom opúšťa svojho ženícha vo svadobný deň. V talianskom poviedkovom filme Amore in quattro dimensioni (Láska v štyroch dimenziách, 1964) hrala ženu, ktorá predstierala, že je vdova a tak ľahko nadväzovala známosti s bohatými mužmi, ktorí práve pochovali svoju manželku.

Mercierová však čakala na úlohu, ktorá by z nej urobila hviezdu. V roku 1963 sa rozhodlo, že sa natočí film podľa vtedy veľmi populárnej knihy o dobrodružstvách Angeliky, markízy anjelov. Michèle Mercierová nebola prvá, ani druhá, a ani tretia voľba producenta na túto úlohu. Producent filmu Francis Cosne chcel obsadiť do úlohy Angeliky Brigitte Bardotovú. Tá však úlohu odmietla, pretože krátkom predtým natočila film s podobnou tematikou. Ďalšou na zozname bola Annette Stroybergová, tá však nebola pre film dostatočne známa. Catherine Deneuveová bola príliš bledá, Jane Fondová hovorila po francúzsky so strašným prízvukom a Virna Lisiová nemala čas. Napokon vybrali Marinu Vlady. Takmer podpísala zmluvu, ale nakoniec dala prednosť inému filmu a tak prišla na rad Michèle Mercierová. Pozvali ju do Paríža na kamerové skúšky na Angeliku. Po nezhodách s režisérom z konkurzu predčasne odišla. Bola presvedčená, že úlohu nedostane, napriek tomu, že po prečítaní kníh o Angelike, okamžite vedela, že s ňou má veľa spoločného. Úlohu nakoniec dostala a tá ju vyniesla až do výšin hereckého neba..

Počas piatich rokov sa natočilo päť príbehov o Angelike:

  • Angelika, markíza anjelov - 1964
  • Báječná Angelika - 1964
  • Angelika a kráľ - 1965
  • Neskrotná Angelika - 1967
  • Angelika a sultán - 1968

 
  Osudoví muži

Kým na plátne slávila Michèle úspechy, v láske toľko šťastia nemala. "Muži svojím spôsobom rozbili môj život. Čo som od nich chcela? Skutočnou, vzájomnú lásku. Čo chceli oni, to nie je ťažké uhádnuť," úprimne priznala po slávnom romániku so šach, ktorý ju zahrnul diamantmi a kvetinovými kyticami, a potom sa ju pokúsil znásilniť . Tlač si vôbec jej milostných afér a rozvodov veľmi užíval. Z nejakého dôvodu sa táto krásna a láskavá žena stretávala v živote len s lumpy, a to bez výnimky. Z jej prvého muža sa vykľul alkoholik. So známym pretekárom Claudeom Bourillotem žila dvanásť rokov. A jedného dňa zažila obrovský šok, keď zistila, že sa vyparil aj s jej šperky. Dramatický bol aj jej vzťah s talianskym princom N., ktorému sa podarilo po dlhých rokoch obdivu sa s Michèle Mercierovou zblížiť a nakoniec ju zradil a odmietol si ju vziať.

V roku 1998 sa Michèle po dlhej prestávke vrátila k filmu. natočila na Kube av Taliansku celovečerný snímku "La Rumbera" s talianskym režisérom Pierom Vivarellim. O rok neskôr, keď prišla v nevydarenom obchode o niekoľko miliónov frankov, sa dostala do vážnych finančných problémov. Dokonca plánovala predaj svojich slávnych svadobných šiat markízy anjelov. V Nice priznala: "Som na dne. Musím predať časť svojich obrazov, svojho nábytku, svojho majetku, svoje šperky a kostýmy Angeliky." V roku 2002 predstavila na filmovom festivale v Cannes knihu svojich pamätí, v ktorej na obálke zdôrazňuje: "Nie som Angelika!" a vyjadruje svoju zlosť na túto čarovnú postavu šesťdesiatych rokov. Michèle Mercierová vo svojej knihe tiež rozpráva o talianskom hercovi Vittorio Gassman, ktorý sa ju pokúsil znásilniť, ale spomína aj na nežnosť Marcella Mastroianniho a večere s Bettina Craxim, bývalým premiérom, a Silviom Berlusconim. Na konci priznáva: "Všetci tí muži, ktorí sa mi dvoril, chceli v skutočnosti zviesť Angeliku ... Nie ma. Jedného dňa som však pochopila, že Angelika už mi nemôže nijako ublížiť, a vďaka tomu som sa tiež naučila považovať ju za mladší sestru, s ktorou som musela žiť bok po boku. "

Manželia
Claude Bourillot (1968-1982) (rozviedli sa)
André Smagghe (5. augusta 1961-1967) (rozviedli sa)